Pre niečo som sa musela zastaviť. Pravdepodobne by som bola donekonečna vo vleku nezmyselných cieľov, aj keď na prvý pohľad , zaujímavých. Mne vždy všetko fungovalo. Niečo som si predsavzala a jednoducho som za tým išla, či sa to dalo zrealizovať do roka, či to trvalo 7 rokov a viac. Jednoducho som sa skutočne unavila.
Prišla som o prácu vďaka korone a moja únava sa nekontrolovateľne prejavila. Chcelo sa mi spať niekoľko mesiacov. Vôľa sa mi nadobro rozsypala. Nevládala som cvičiť, nevedela som sa nanovo naštartovať. Začala som si klásť otázky, prečo som tak upadla, prečo som musela zažiť pocit úplnej bezmocnosti.
Hodnoty sa mi začali meniť. Všetky myšlienky túžby smerovali k rodine, k domu na záhradu pod Sitnom. Všetkým, čím som bola doteraz pre mňa strácalo význam. Už som sa nechcela vtesnať do svojej profesnej role. Jedna možnosť mizla za druhou až som sa začala cítiť prázdna.
Šamani to volajú smrť identity.
Stala som sa nikým a ničím zároveň. Nedostatok vitality vo mne spustil frustráciu , pretože som prestala mať pod kontrolou svoju energiu. Znovu som potrebovala pevný režim dňa, svoju silu aby som mohla vytvoriť svoj život po novom. Popasovala som sa so svojimi strachmi z minulosti. Nakoniec sme sa ako rodina dohodli, že odídeme z mesta na vidiek. To bolo moje najlepšie rozhodnutie pre nás všetkých. Vôňa zeme, lesov, lúk ma vracia k sebe. Tu sme doma v bezpečí. Nebyť nepríjemného vyhorenia, by som sen o domčeku v malebnej dedinke odkladala do nekonečna….dnes sa len usmievam a prežívam nekonečnú vďačnosť , že sme to dali a môžeme žiť svoj sen už teraz.
